Peter Kalmus
Ráno, neviem, koľko bolo hodín, ... už bolo svetlo, nás otec so smrteľným výrazom... Okrem toho rádia otec mal tranzistor so sebou, hej, ako v tom aute... Vtedy mal každý tranzistor, dva-tri v rodine. A vletel do tej kuchyne, smrteľný výraz v tvári – som myslel, že mama zomrela alebo čo... Zakopol o posteľ, tá posteľ spadla, pricvikla mi prsty do... do tej spružiny. To sú veci, ktoré sa v živote nezabudnú. A, syn môj drahý, vstávaj, vojna je. 21. august ´68, hej. Vlastne naraz tú šialenú eufóriu, naraz to šialené porozumenie, ktoré trvalo možno desať dní, dva týždne, okupácia, hej, do tej eufórie... Ale teraz samozrejme, že v tej dobe tie informácie z tých médií, v Bratislave Danka Košaňová, v Košiciach Miško Hamrák, v Prahe neviem, aký vlastne... Vlastne tá okupačná armáda zabíja deti, zabíja mojich rovesníkov, ako... šialené, šialené. Nevedeli sme, čo robiť... Otec žil v Aši. On mi všetko vysvetľoval počas tých dní, ktoré sme strávili, že stále nemá tu odvahu sa do Nemecka vrátiť, ale zase potrebuje byť spojený ... s tým jazykom, s tou kultúrou, takže pracoval v Chebe, sem-tam externe v Prahe, ale býval v Aši, kde ako nemohli rušiť... lebo to je hraničné mesto, proste pozeral televíziu nemeckú, počúval správy, aby bol informovaný... A teraz spanikáril. ... Všetky cesty uzavreté, vlaky... On sa zľakol... o pár dní mal... ukončil dovolenku, mal byť v Prahe nejaký konzultant, bol vedec, nejaké konzultácie. Mama v ďalšom šoku, ... že ako sa dostanem do Košíc a tam čaká nešťastný manžel a možno, že došlo aj k nejakým iným veciam ako len k takej teoretickej láske alebo platonickej láske. ... Viem, že otec tým autom išiel tu na jednej ceste a zastavil, ... auto otočil a išla nejaká vojenská kolóna... zastavil tesne pred ním a tu došli maďarské vojská, ale stále zdôrazňujem, otec zažil, že medzi ... maďarskou armádou išiel nejaký gazik alebo džíp, kde boli, kde boli sovietski vojaci, dôstojníci sovietskej armády, hej. Tá kolóna bola Maďari... A potom sme sa presunuli do mesta, kde sme boli v tom byte, a tam je ten Krajinský most, hej, ten vidno z okna. A teraz počúvame rádio... Taký chaos je, pomaly každý počúva svoje rádio, ale to isté, hej. Hlásia: tam mŕtvi, tam sa deje to, tam sa deje to. A naraz z rádia, že do Piešťan, neviem,... či z Topoľčian alebo Hlohovca ide armáda maďarská, dávajte pozor a tak ďalej, a tak ďalej. A teraz správa z Košíc: Mladí ľudia hádžu tanky, tehly a tak ďalej. Tak sme vybehli s bratrancom, ja som mal pätnásť, on mal štrnásť, na tom parkovisku, jak sme parkovali, ... sa stavalo to parkovisko, kamene a davaj ho do tankov, hej, a celá rodina na tom okne, z ktorého to celé bolo vidno. Otec hovoril, že vtedy prvýkrát mal tuna niekde srdce a zastavil sa mu dych. Mama, mama spotená, hej, leto, teplo a tak ďalej a nejaký vojak maďarský ... odklopil ... a vypálil dávku do vzduchu, ... takže vtedy zamrzli, lebo z tých sto metrov nevideli, ... čo sa deje. No a otec hovoril, jak ... zablokoval tým autom, tou renaultkou tú kolónu, tak ten dôstojník ruský mu hovorí, ... nech to dá nabok, lebo mu to zvalcuje, že išli na ... vojenské letisko, a ešte tu, myslím, pôsobili aj tí rôzni Arabi a tak ďalej, ako, zase ďalšia téma, ale... A teraz otec teraz rozmýšľal, že čo tak stále ho sledovali, takže... Strýko bol stolár a otec ho nahovoril, nech urobí šibenicu, ... urobil slučku. Babička, zlatá chudobná žena, ... svokre hovorí, mojej babičke, že nech zaškrtí jednu sliepku. Babička nechcela, ... hovorí, že sliepka, to je polievka na tri dni a mäso na štyri dni a tak ďalej... A otec hovorí, že: Dobre, tak ja, ja kúpim mrazené kurence a budeme mať na týždeň, budeme jesť každý deň mäso, daj tú sliepku. Sadli sme do auta, došli do mesta tuna, úplne do centra, tam, kde je teraz Aupark, tam bola taká ulička úzka, také malé námestíčko, a otec tam postavil tú šibenicu s tým strýkom, zavesil do oprátky tu sliepku a vápnom napísal nápis: Radšej som si život vzala, ako by som Rusom vajcia srala... A to ma fascinovalo... Paradoxne, pred pár rokmi, päť rokov, som to ako zrekonštruoval s jedným dokumentaristom do filmu, hej, a skoro ma zatkla polícia... pred sovietskym pomníkom na Námestí osloboditeľov. Proste výtržnosť, priestupok... Ja som písal kriedou, aby sa to ľahko zmylo, hej. Je to nahraté, poprosím niekedy, aby to zverejnili... Teraz začali sa riešiť tie praktické veci, lebo vlastne mama, samozrejme, bola vydatá, tak telefóny pevnej linky fungovali, aj keď sa na ne čakalo za komunizmu možno aj šesť, osem rokov, a tak sme sa vracali ... neviem, 23. vlakom do Košíc. Všetky tie stanice boli zabalené, človek nevedel, či je v Trenčíne, tak poznal som to, hej, ale... Všetko bolo zabelené, značky rozmontovali a tak ďalej. Sme došli do Košíc, vlastne ešte mestá plné, plné, plné demonštrantov, hrobov, sviečok, teda hrobov – symbolických hrobov od krvi... A nezabudnem nikdy v živote ... na to vlastne, že som si uvedomil, že som hrdý na svoj dátum narodenia... Jak som spomínal na začiatku, že sa blížilo SNP a teraz bola taká nejaká oficiálna výzva, ... aby v rámci SNP si ľudia uctili sviečkami, vlastne celé tie ulice svietili. Tú tragickú situáciu som využíval pred priateľmi, že najkrajšia oslava narodenín ... v tej tragédii, že pozrite sa, celé mesto, každého, kto má sviečky. No a to bol ten návrat do tých Košíc, ... kde fakt, fakt bolo zabitých sedem prevažne, prevažne mladých ľudí, kde stále horeli sviečky, ... pribúdali vence. (...) A samozrejme, ... pod tlakom, teda pod tlakom, pod tým množstvom informácií, bývali sme, aj otec vtedy, samozrejme, býval... Stará mama mala taký čierny dechtový, dechtový plot a so susedom sme zobrali, zobrali to vápno, myslím, ktorým otec natieral ten nápis, a takým tým ťarbavým písmom napísali Dubček... Dubček, Svoboda. Ako, bežné heslo, ktorých boli možno v tej dobe tisíce. ... sloboda. A to bol, myslím, 22. august. A večer, ten kamarát odišiel, znovu otec ma zavolal na cigaretu a začal mi vysvetľovať, že aby som ľudom ako Dubček, Svoboda neveril, lebo to sú boľševici a tí robili strašné veci v 50. ... A naraz, a vysvetľoval mi, že ešte ... že ten Kriegel, ja som ani nevedel, kto to je Kriegel. ... Možno, že tou karmou židovstva sa zachoval čestne, že povedal: Zabite ma, zabite ma a tak ďalej. Ale znovu to bolo, znovu tá informácia – chvalabohu, už sme sa presťahovali do Košíc, kde som nemusel vysvetľovať nikomu... človek sa chce pochváliť informáciou, ale tá informácia bola nezdieľateľná, ako, vojsť medzi ľudí a povedať, že neverte Dubčekovi a Svobodovi, ... to je dnes na ukameňovanie... Ale história, obuškový zákon a tak ďalej a tak ďalej, mu historicky dala za pravdu, otcovi.