Ivan Laluha
´68 nás na jednej strane našiel pripravených na vnútorné reformy a našiel nás úplne nepripravených na chápanie medzinárodných súvislostí. Tam sme od Dubčeka až dolu všetci zlyhali, pretože nikto z nás nepredpokladal, že to vyvolá taký ohlas. Na jednej strane pozitívny a na druhej strane negatívny, tí, ktorí sa báli toho. Keď už teraz to spätne hodnotím, že keď sa objavilo heslo, že Cela /pozn. ÚPN: Cała/ Polska czeka swego Dubczeka, už vtedy bolo zle. Vtedy sa z reforiem v Československu stávala záležitosť celej zóny, ktorá nemohla nevyplašiť ruských dogmatikov. Kočtúch to, nadránom sme končili tuto v nebohom PKO, už neni zástavka PKO, už je zastávka Kráľovské údolie, hej, a v Kráľovskom údolí je hotel Sorea , kde súdruh Leonid Brežnev dostal pozvánku od brežnevovcov, aby nás prišli oslobodiť. Takže dali sme úctu nepriamo Brežnevovi, že je Kráľovské údolie, ale to je len tak, málokto tieto súvislosti pozná, to len taká perlička no. Proste, vtedy nadránom nám Kočtúch povedal jednu metaforu: Celá naša bieda vyplýva z toho, že u nás sa už brieždi a na východe je ešte tma. Literárne povedané, o to išlo. No, ten ´68, sú dve veci: Ako to ja teraz vnímam, a iná vec je, ako som to vtedy vnímal. ... Lebo tých päťdesiat rokov, to už je... Rok ´68, ročník, už má dejiny svojej interpretácie za tých päťdesiat rokov a tie závisia od rôznych uhlov pohľadu. Ja som to vtedy vnímal ako vec, ktorá je spravodlivá, ktorou nič zlé nechceme, ktorá je v našej kompetencii, aby sme si to my usporiadali, ako nám to vyhovuje, hej. Lebo sa hovorilo o bratstve, o rovnosti, o demokracii, tak ak človek v toto trochu veril, týmto heslám ešte, tak ja som nevidel nič zlého v tom, že my chceme federáciu. Nevidel som ani nič zlého v tom, že nechceme ten dogmatický zmysel tomu socializmu dávať, že to má byť niečo iné, voľnejšie.
Ja si myslím, že aj na tom, že Sovieti sa tak poponáhľali prísť, majú svoj podiel aj noviny, lebo ten priestor sa otvoril tak veľký, to možno dnes existuje taký priestor, ako my sme vtedy otvorili.
Keď prišlo 2000 slov, tak som tam historikom, čo sme chodili vtedy do jednej subkomisie, na takzvanú Pillerovu komisiu, ktorá mala dať záver z týchto súdnych procesov a z tých komisií, to boli pred tým Kolderová, Barnabitská, tak som im hovoril, že: Kolegovia, nepreháňame to trochu? Ja som mal sen, snívalo sa mi, že na každé jedno to slovo z tých 2000 slov nám poslali Rusi jeden tank. Potom mi dvaja vykrikovali: Ty si to vedel, že prídu! No, že Nie, to som tak povedal metaforu. Ale, bohužiaľ, som to prerátal, tak šesť tankov prišlo na jedno slovo. Tak reku, ešte som sa mýlil.
No už, už sa vravelo, že už je to na spadnutie, a mne tu v baraku bol jeden priateľ, ... rodiny sme sa schádzali, tak robil na SČSP a večer sme išli hrať, bolo dohodnuté predtým, žolíka, tak dve hodinky. A bol strašne nervózny a okolo desiatej večer povedal: A nahajme to, poďme spať... Už bolo vidieť, že ruky sa mu triasli, reku: Čo je ten Martin taký... Prišli sme domov, o pol jednej ma žena zobudila, tadiaľto pristávali na hrad, na tú plošinu, vrtuľníky, hej, a už aj búchal niekto na dvere. Traja vojačikovia: No čo je, chlapci? Jaj, my hľadáme kapitána Rigáňa, to bol šéf istého pohraničného úseku, o poschodie nižšie pod nami. Nie, reku, o poschodie nižšie. Obsadili nás, ale my sa nedáme, prvý vzdor mladého vojaka, my sa nedáme, hej. V tom období bolo by došlo ku konfliktu, keby sa bolo povedalo: Áno, bráňme sa. Tak potom som už, nespali sme a išli sme o pol tretej do ulíc.
Diskutoval som s niekoľkými, kapitán v prívese na motorke pred Carltonom, hovorím: Načo ste prišli, prečo ste to urobili? – no po rusky som hovoril. Hovorí: U vás je kapitalizmus, u nás neni kapitalizmus, ty ničomu nerozumieš, ale rozumiem, a potom hovorí: A prečo hovoríš so mnou po rusky? ... ja som sa u Vás učil, zle si sa učil – hodil rukou a išli preč s motorkou. Zle si sa učil. Tuto pred domom, keď sme s nimi rozprávali, tak to bolo zbytočné, lebo oni ani nevedeli niektorí dobre, kde sú. Dokonca jeden mi vravel, mladík z toho tanku, čo vyliezol hlavu von, že: Máte tu buržoáziu. Mali sme, nemáme ju. A tam kto býva, ukázal na tento barak. A ja mu hovorím: No ja. A ty si kto? Učiteľ ... na ... vysokej škole. Zase sa schoval do tanku a viac nediskutoval. Takže dezinformácia tých, čo nás prišli oslobodiť. Vrch vedel o čo ide, obyvateľstvo dezinformované nádejou, že nepríde, a predsa prišli, a ešte, že to skončilo aspoň takto, hej, takto.
Moderátor: Pamätáte si aj tie námestia, aká to bola naláda...
Preplnené to bolo, hádzali do nich kamene, a keď mal niekto briketu a hodil, tak už strieľali, do vzduchu najprv, hej. Mnoho z tých vrážd, to nebolo priamo... zasa ich trochu bránim, tých vojačikov. ... nebolo tak, že vytiahol a zastrelil ťa. To strieľal do vzduchu a guľka odpadla, aj... Aj tá dievčina, pri bratislavskom... na UK. Košanová, hej, Danka, tá tak... Smrť je smrť... Brat bol vonku, išli sme jeho pozrieť, umelci nadávali: To sa nedá tu kde žiť a podobne. A potom jeden vraví z nich, Kompánek: Ale štetce nám ostanú, štetec nám nemôžu zobrať.