Ivan Köhler

V ranných hodinách 21. augusta ´68 som sa rozhodol s mojím priateľom Charvátom a s architektom Vlastivedného múzea, inžinierom Škabradom, že sme odpálili doslova z Českolipska smerom na Prahu, kde sa diali neuveriteľné veci. Cez mestečko Mělník sme prechádzali tak strašným spôsobom, čo my sme si vôbec neuvedomovali, že tiahli v dvojstupoch ruské tanky na Prahu od nemeckých hraníc, čo som sa až potom dozvedel, že tam boli aj Bulhari. A nerešpektovali žiadne zákony nejakej cestnej premávky, ničoho, párkrát sme sa ocitli v mimo... mimo cesty, bez teda havárií. Ale blížením sa k Prahe bolo zaujímavé aj to, že, že ľudia začínali byť už na uliciach v takej pohotovosti. Samozrejme, už boli prvé informácie v rádiách, televízia prerušovane vysielala a to sme na jednej dedinke tak zastali pred nejakým obchodom, kde boli zhromaždení ľudia zhruba o šiestej hodine ráno. Hovorili o tom, že... vojská RVHP obsadili v prvom rade objekty televízie a Československého rozhlasu, ktorý bol nad... múzeom. Takže ten... sme poznali a vzhľadom na to, že tento Škabrada bol Pražák, tak bez problémov sme napálili na prvé miesto k tejto ulici... rádiu. A tam som zažil to, čo vlastne štyridsať rokov nemôžem zabudnúť, a v tom ma teda mrzí to, že výsledky tej mojej práce nie sú, boli zhabané a nemohol som ich ani publikovať, ani sa nieže tešiť s nimi, ale v podstate touto reportážou, o čom som ne, že by to mohla byť reportáž, začal ten celodenný pobyt na území mesta Prahy. Bolo to niečo hrôzostrašné, pretože za prítomnosti týchto mojich dvoch kamarátov nastalo obrovské zdesenie, že pri stojacich električkách, stojacich autobusoch, stojacich autách vyjašených ľudí naraz sa prehnala celá horda nejakých tankov, ktoré zvalcovali všetky objekty, ktoré boli pred rozhlasom. Samozrejme, že nastúpili hasiči a zrejme aj to celé na niečo bolo, lebo bolo vidno, že tam sú nejakí ľudia, ktorí teda pomáhajú hasiť, hasiť pivničné byty, kde... kde dochádzalo k tej takej streľbe, o ktorej som ja ešte netušil, že to môže byť... mať nejaké vážne následky. A považoval som za takmer hrdinov tých mladých chalanov, ktorí určite nevedeli, čo robia, ale skákali po tých tankoch a snažili sa zapáliť tým vojakom, ktorí boli takisto vyplašení ako aj tí ľudia na ulici a takmer ... nevyliezali z toho, z toho... z tej veže, sa im snažili vždy zapáliť, čo sa im aj niekoľkokrát podarilo, tie sudy s tou naftou.

A tak po tomto Václavskom námestí som zase počul Československý rozhlas, kde upozorňovali na to, že sú obsadené Hradčany a tak ďalej, čo bolo pre mňa, samozrejme, symbol niečoho majestátneho, niečoho úžasného. A tak sme sa dostali na tie Hradčany, kde už ma tí moji priatelia opustili. A, lebo sa už aj báli... aj s motorkou sa pohybovať po tom meste, takže som sa na tie Hradčany dostal za takých okolností, kedy tí vojaci kontrolovali vlastne akýkoľvek pohyb a všimol som si, že aj akýkoľvek pohyb zdvihnutia ruky s aparátom. A tam došlo k prvému takému stretnutiu, že mi pri, pri bráne do... na hrad, vlastne chmatol ten aparát, ale nepodarilo sa mu ho mi vytrhnúť ani nič s ním urobiť. A naraz som s hrôzou zistil, že poblíž stojí figúrka neuveriteľného človiečika v baretke, a bol to sám veľký Ján Zrzavý, pre mňa jeden z najväčších maliarov ako táto vtedy československá krajina splodila. A tak ja som sa vykašľal trochu na ... tieto udalosti a chcel som jeho reakciu počuť, bol to človek, ktorý bol veľmi zvláštny, býval, bol som u neho v tom ateliéri, kde mu tieklo cez strechu, a títo komunistickí hajzli, vlastne oni si nevážili ani takéhoto človeka, ktorý, ktorý vlastne nikomu nikdy v živote nemohol ublížiť alebo čo, žil si svojím svetom toho umelca, maliara. No ale on bol veľmi nervózny a ... stále chcel len vyjsť von, na čo sme sa teda vrátili ... a ja som si ho ešte tak fotografoval nenápadne, lebo ... nebolo mu to moc príjemné. A došlo k tomu, že naraz sa tam objavil jeden ten ruský vojak, ktorý mi vytrhol tú Exaktu Varex, aparát, ktorý som veľmi mal rád, vtedy bol dosť dobre vybavený objektívmi, vzhľadom teda na Vlastivedné múzeum, nie mojím, pretože tie peniaze mal málokto, mal na takéto vybavenie. A došlo k tomu, že ten vojak, ja neviem, absolútne nablblý, vytiahol ten film a díval sa do toho negatívu, vlastne, že čo tam je. Čo bolo pre mňa už smiešne, no ale tak už historické obrázky toho, čo som teda nafotografoval, zmizli okamžite. Podarilo sa mi ten aparát mu vytrhnúť, lebo to ešte bol majetok múzea. Ale mal som, samozrejme, aparát číslo dve, čo bol v tom období aparát veľmi ťažký z NDR, Pentakon Six. A tým som mal vlastne nafotografované takmer duplicitné tieto veci, čo on nepovažoval, si myslel, že to už je nejaké delo, a ja som sa viac bál toho veľkého, lebo ten mal objektív stoosemdesiat a bolo to samá o sebe také strašidelnejšie pre nich, že to by im mohlo vadiť, ale tak otvoril mi túto Exaktu a na tomto Pentakon Sixe som mal ešte na záver, pred odchodom na tie Hradčany, kedy oni zvalcovali vlastne kompletne tú ulicu, tak som nafotografoval, úplne na tej dolnej zatáčke trafili jednej žene tankom nohu. Čo bolo neskutočné, že vlastne, to je samozrejmé, že sanitka, všetko, to tam bolo okamžite, ale tie franforce, keď som videl na tej nohe, a ten krik, tak vtedy oni... chceli zakročiť ... po každom, kto fotografuje, no a ja som to teda mal nafotografované.

Palachov pohreb bolo niečo strašidelné, pretože na tom Václavskom námestí, dokonca v tom období, sa pohybovalo obrovské množstvo ľudí včetne aj fotografov. Tam pátrali dokonca aj, aj mňa... Miroslav Hucek a všetci tí, tí fotografi z Mladého sveta a tak ďalej, nikomu sa to nepodarilo, keď on vybehol z toho domu. Nikto to nezaznamenal, ani amatérsky, ani ničím, to by boli fotografie, ktoré by preleteli celý svet. Dokonca boli zakázané tie fotografie tesne pred smrťou, čo majú niektorí ... dokonca kameramani televízie, ktorí to uchoval, schovávali pred tým, aby to nebolo zverejnené. A takže medzi tou celou takou hŕbou tých fotografií, ktorú, o ktoré som prišiel, boli aj fotografie z inej činnosti, ktorá vôbec nebola nepriateľská, ktorá bola vzhľadom na okupáciu úplne logická, že každé futbalové, vtedy sa našťastie nekonali, ale hokejové stretnutia so Sovietskym zväzom prebiehali na takej úrovni, že, že to bolo, to bolo, to bolo vyburcované nielen tými hokejistami, ale aj celými, obidvomi národmi na, na taký až neúnosný bod, že som veril, že teda tých Rusov porazíme a po skončení toho jedného hlavného zápasu, keď sme sa stali majstrami, tak vlastne na Václavskom námestí, pretože zas taká náhoda, že som bol u tých rodičov ... mojej ženy. Som sa dostal na Václavák, kde bola cestovná kancelária Aeroflot, ktorú rozmlátili všetci neuveriteľným spôsobom. Tak si spomínam, že dve kocky, ktoré som už ja tam chcel praštiť do toho, tak sa mi nepodarilo, lebo už sklo nebolo. Takže vlastne som sa nepodieľal na tom, ale bola to neskutočná atmosféra, tam chodili ... na traktoroch, na autách, na... no proste radosť tohto národa bola neuveriteľná. Čo ma mrzí, lebo boli tam tiež kuriózne fotografie nočné, kde radosť v očiach tých ví-víťazne postupujúcich fanúšikov bola neuveriteľná. Potom ten, ten pocit straty toho Zrzavého je pre mňa veľmi, veľmi smutný, pretože ja som sa vrátil ešte po skončení tejto doby na miesta teda jeho ateliéru a vo veľmi zlom stave som ho ešte nafotografoval, čiže fotografie mám v archíve, nafotografoval som ho ešte pri takej letmej spomienke, už si on, už hovoril tak trošku mimo, mimo. Ale mám ho pred tými Hradčanmi nafotografované, kde sa odohralo toto zobratie toho filmu.