Dušan Tóth
No a čo sa stalo, že práve konečne mi ten dištanc vypršal 20. augusta a 21. augusta som mal Dobré ráno. No samozrejme som mal napísaný skript: Želáme vám dobré ráno a na dovolenkách v Tatrách, a Jadran, a čo ja viem. To som všetko mal pekne spísané. V noci zvoní telefón, pozriem na hodinky, 12:15. Ten náš strážnik zase sa ožral, lebo on keď sa ožral, tak poslal taxík, pre... pre... pre nich a potom si išiel ľahnúť a už mal jako vybavené, aby nezabudol. Som... zase sa ožral. No ale to bola suseda: Otvorte okno, sme okupovaní, ruské tanky prechádzajú z Petržalky sem. A mňa zalial pot, čo budeme, rýchlo sme naladili Viedeň a skutočne. Prahu počujeme, už Slovenský rozhlas bol vypnutý, už sme o polnoci vypli, ale toto bolo po polnoci, takže už len z Rakúšanov sme, sme počuli. Manželka perfektne hovorí nemecky a my sme sa práve vrátili z Rakúska. A, a Prahu. Teraz ja rozmýšľam, čo ja budem – naivný – čo ja budem teraz hovoriť? Však môj skript je k ničomu. A to je živé vysielanie. Samozrejme, volal som na vrátnicu, nemohol mi poslať žiaden taxík, lebo povedal, že sme obkolesení tankami, rozhlas je obkolesený tankami, že: Ja nemôžem ti nič. Ale, Dušan, keď chceš, príď pešo. Tak ja som sa o tretej ráno vybral zo Štrkovca pešo, no a vidím teda tanky po uliciach a tak ďalej a stále mi išlo hlavou: Čo budem hovoriť? No a keď som prišiel k rozhlasu, tam stáli pred rozhlasom tanky, ale, ale priamo tam, jak sa išlo na Zošku, tam bolo asi osem schodov a tam hore stáli dvaja vojaci, ktorí s namierenými samopalmi tam na tých, ktorí prichádzali do služby. Technici a redaktori a správari a tak ďalej. No tak som sa preukázal, že kto som, čo som. Tak ma pustili, nás, bez problémov ma pustili. A teraz toho smenára sa pýtam, že čo, čo: Tak máme vyhlásenie z komárňanských lodeníc a z Dimitrovky. Tak to môžeš prečítať. No a ináč nevieme, čo budeme... Nikto nevedel nič. Riaditeľ rozhlasu prišiel, Sarváš, tiež nevedel, čo. Horský prišiel, my sme nevedeli, čo. Tak zrazu pot, tak teda tieto dve nakoniec sme nemuseli veľmi veľa špekulovať, lebo ja som prečítal tieto po správach, tieto dve vyhlásenia tých... toho domu lodníkov, z Komárna a z Dimitrovky a tým to skončilo. Ten prišiel, otvoril toto a my sme išli von. Dostal rozkaz pravdepodobne, že... No a prehodili... prehodili rozhlas. Bol po drôte a oni to nevedeli, čo to obnáša, tak jednoducho oni ako nás vyhnali, technikov, zastavili vysielanie, lenže oni nevedeli, že my vysielame po drôte, teda po telefónnych linkách. A oni sa tomu čudovali. Vyhodili vysielač do povetria a my sme stále vysielali. Takže boli z toho úplne vyvalení a my sme práveže potom... najprv nám Skovajsa písal, počúval Viedeň, robil si stenografické záznamy, dal nám tieto informácie a my sme cez tie telefónne linky, nás napojili a sme vysielali. A čo bolo zaujímavé, to som ja nikdy nevedel. Komárek to vynašiel: Dvojka, telefónne čísla v Bratislave v ´68, ktoré začínali dvojkou, boli bezpečnosť, armáda, ministerstvá, komunistické strany, ústredný komunistický, ústredie komunistickej strany, filmové štúdio a rozhlas. Ale my sme vysielali, najprv sme vysielali z Dunaja, pri Dunaji. Preto sa to aj začalo volať vysielanie Dunaj, z lode sme vysielali normálne, lebo to bolo tiež jako, jako vojenský objekt. Potom sme z ministerstva pôdohospodárstva alebo povereníctva pôdohospodárstva vysielali, z Koliby sme vysielali, dokonca z Pezinka zo suda sme vysielali. Čiže to bolo veľmi zaujímavé a my sme robili, sledovali, po cestách sme išli, žena mi povedala aby som neprišiel domov, lebo už, už idú po mne, tak sme... tak sme dali, aby nápisy a nápisy, čísla domov a tieto veci, aby ľudia strhávali, aby ukazovali, nie kde je Moskva, kde je Budapešť, kde je Varšava a... a... a proste ich chceli nejakým spôsobom popliesť. No a my sme, my sme robili záznamy a dodávali potom hlásateľom, ktorí, Košťová a títo ostatní, my sme to spracovávali a sme robili vlastne spravodajcov. Už sme sa na mikrofón, potom som sa nedostal, lebo to už bolo zase a kvôli... bezpečnostných dôvodov sme to takto. Skutočne prvé naše také, keď nás vyhnali z rozhlasu aj to, keď sme z rozhlasu hlásali z prvého poschodia, jako z telefónnych liniek pre tých, čo sa tam zúčastnili, tak potom sme išli... tam sú vedľa sale, tam sú nie saleziáni, ale jak, františkáni, tam sme, tam nás františkáni pritúlili a tam sme sa vlastne zorganizovali a, a potom, od, tam sme boli všetci spolu, odvtedy sme neboli, len po dvojiciach sme, sme z... kade-tade sme sa skrývali, Námestí 4. apríla, a tak ďalej a tak ďalej. No ale išli po nás, preto mi manželka povedala. Ja som nesmel prísť domov, ona odišla do Modry so synom, aby... proste, išli po nás, lebo nás poznali po hlase najprv, a potom teda išli po pracovníkoch rozhlasu, potrebovali vedieť, kto je, kto sú to tí, čo, čo vysielajú. A ľudia, no tu býva, no nevieme nik, nepoznáme, my sme tu noví, proste, keď nás hľadali, tak nikto im nedal žiadnu, žiadnu túto. Tak to bolo, no a potom, keď nás konečne, akože môžeme prísť naspäť do rozhlasu. Pionieri so šatkami nás vítali a ďakovali nám, že sme vysielali, že sme ich držali informovaných a tak ďalej. Samozrejme, oni potrebovali, aby nás teraz dostali, a potom zrazu počujem, že Skovajsa sa zastrelili v Harmónii. Reková, ktorá bola taká šťastná, že bola tehotná, vyskočila zo šiesteho poschodia. Štúra, ako išiel, išiel z hradu, vetrieska nabrala. Našťastie nezomrel.
A vtedy mi Trangel hovorí, môj šéf spravodajstva, hovorí: Dušan, choď do Viedne. Prečo ja, prečo nejdeš ty? Ja tam nemám nikoho, ty tam máš svokrovcov. Tak na druhý deň ráno, v piatok, som išiel do, do Viedne. Hovorím: Valika, zober Peťka, ideme do Viedne. A ona: Čo si sa zbláznil? Ona vy... škvarky vyp... robila a proste. Teraz mám napacovaného zajaca, čo som doniesol z Modry. Čo si sa zbláznil? Ráno musíme do ôsmej odísť. Tak sme to zorga, bolo to zorganizované, boli veľmi zlatí, dokonca kapitán Bartoš bol šéfom na oddelení pasovom v tomto, v Bratislave, tak ten to mal na starosti, aby niekoľkých nás poslal preč. A na druhý deň ráno, v sobotu vyšla Smena, kde bolo napísané, že organizátor podzemného vysielania Dunaj medzi svojimi. A ja som prišiel do Viedne v piatok a hovorím manželke: Počúvaj, ja mám zajtra Zákrutu a ja mám celú reláciu zamknutú v stole. Mám tam Nagru, ktorú im musím dať, odovzdať. Ja som ju mal požičanú. Dušan, ty si sa zbláznil. Čo ťa po Nagre, čo ťa po, po... No ne, jako im to môžem spraviť. Čo tam budú vysielať od jednej. Tu, ja idem domov, ja im to dám a okrem toho, v sobotu dostanem plat. Prosím ťa, pekne neblázni. Aby som to skrátil. Vrátil som sa a keď ma v kantíne Trangel zbadal, zbledol: Ale okamžite zmizni. Až vtedy som sa dozvedel, že už o mne v Smene píšu. Tak som vybral peniaze, zaplatil som ešte poslednú splátku na, na toto, na ladničku, kúpil som žene boty, ktoré jej boli malé, a za šesťsto korún, za šesťsto korún a toto, a kabát taký, taký na zimu a kožuši, tak umelá kožušina, zobral som dvadsať vajec a napacovaného zajaca a utekal som naspäť do Viedne, lebo tam bol aj švagor so švagrinou, tam boli svokrovci s dcérou a my traja. Takže plný dom ľudí, aspoň po prvú chvíľu, aby sme mali čo jesť. No a tak som teda, jako sa teda dostal zo Slovenska a už som viacej sa nevrátil, až v ´89.